Táto otázka skrsla v hlave historikovi a exposlancovi Antonovi Hrnkovi, keď rozmýšľal o posledných udalostiach v literárnom a vedeckom svete na Slovensku.
Podľa neho, kto pozná len trochu dejiny slovenčiny a jej presadzovania sa ako literárneho a vedeckého jazyka vo vlastnej domovine, nemôže nezostať s otvorenými ústami pred poslednými opatreniami zodpovedných orgánov, ktoré zdanlivo nemajú nič spoločné s naším rodným a komunikačným jazykom, píše kriticky na sociálnej sieti.
Ale pozor! Nedajme sa zmiasť! Sú veľmi nebezpečné!, dopredu upozorňuje.
Ako vždy na úvod trochu histórie. Keď na začiatku 19. storočia naši buditelia písali svoju vedecké diela o Slovanoch a Slovákoch, písali ich v nemčine. Nedúfali, že ich potomkovia o sto – dvesto rokov ešte budú vedieť komunikovať v svojich jazykoch, tak im chceli nechať nejaké svedectvo o sebe, aby im v budúcnosti porozumeli.
Slovenčina je excelentný jazyk aj pre vedu
Náš národ však ukázal väčšiu životaschopnosť, akú mu rôzni futurológovia predpovedali, zdôrazňuje s tým, že Štúrova slovenčina sa ukázala ako excelentný jazyk nielen pre literatúru, ale aj pre vedu. Už pred rokom 1918 v nej vznikli nielen literárne diela porovnateľné so svetovou tvorbou daných čias, ale aj rôzne vedecké práce. Rovnako pred rokom 1918 mala slovenčina aj pomerne rozvinutú vedeckú terminológiu a o kvetnatosti literárneho jazyka ani netreba hovoriť.
Po roku 1918, ale už aj predtým v Prahe ťažko niesli, že Slováci si zvolili vlastný jazyk a neprešli na modernú češtinu namiesto bibličtiny alebo bernolákovčiny. Nič s tým však nemohli robiť, konštatuje. Napriek tomu, že sa ozývali hlasy, najmä zo strany niektorých českých profesorov z Komenského univerzity, žeby Slováci mali vo vede (keď už v literatúre im to chceli láskavo tolerovať) používať češtinu. Avšak ani založenie Učenej společnosti Šafaříkovej roku 1927 na bratislavskej univerzite nedosiahlo vylúčenie slovenčiny z oblasti vedy. Nakoniec aj spoločnosť sama publikovala vedecké práce v slovenčine.
Slovenčinu vyhodili z bodovacieho hodnotenia univerzít
Hrnko pripomína, že slovenský jazyk za posledných sto rokov vyspel natoľko, že má vypracovanú vlastnú odbornú terminológiu prakticky na všetky vedecké odbory. Aj keď je v nej mnoho výpožičiek z ruštiny, češtiny a moderne z angličtiny, plne vyhovuje na akúkoľvek vedeckú prácu.
Priznáva, že preto zostal úplne šokovaný, keď sa z vedeckých kruhov dopočul, že akreditačné komisie, ktoré majú akreditovať vysoké školy a vedecké ústavy, vylúčili (ináč sa to nedá nazvať) práce slovenských vedcov v slovenčine z bodovacieho hodnotenia univerzít a vedeckých ústavov.
Akýkoľvek drobný článoček v angličtine aj v periférnom zahraničnom časopise bude vysoko bodovo hodnotený, ale aj najlepšia vedecká monografia slovenského vedca nemá na jeho hodnotenie a prenesene na hodnotenie univerzity alebo vedeckého ústavu žiaden vplyv, pohoršuje sa národniar.
Oslovil preto priamo ministra školstva, že to hádam nemyslí vážne?!
Pýtam sa ctených akademikov a profesorov, ktorí pripravujú hodnotiace kritéria pre akreditáciu, to vážne chcete slovenčinu ako reč vedy hodiť do koša?
Veď predsa sú celé oblasti vedy, najmä humanitnej, ktorá nielenže má, ale musí byť písaná v národnom jazyku, argumentuje. Koho v zahraničí zaujíma podrobný popis napr. histórie v tlstých monografiách, aby ich potreboval v angličtine? Podobne národopis, literatúra, sociológia a ďalšie a ďalšie vedné odbory. Z nich zahraničí potrebujú tak akurát synopsis, ale pre domácu klientelu vedeckej práce sú nepostrádateľné, upozorňuje Hrnko.
Písanie v slovenčine sa stáva pre tento štát príťažou
“To fakt chcete zabiť celé oblasti vedy a zavrhnúť slovenčinu ako jazyk vedy? To kto vás poveril takouto funebráckou robotou?”, kladie otázky aktivistom novej “zmeny”.
Pýtam sa úplne vážne predsedu akadémie, rektorov a dekanov vysokých škôl je táto informácia pravdivá? Skutočne sa má slovenčina ako jazyk vedy poslať do minulosti? V ktorom ešte inom štáte je vedecká práca písaná v národnom jazyku vylúčená z akreditácie vedca a inštitúcie?
Akoby týchto jóboviek nebolo dosť, zdá sa mu, že súčasná vrchnosť nepotrebuje ani literatúru písanú v slovenskom jazyku. Ináč si nie je možné vysvetliť, že nepridelila ani jednému literárnemu časopisu, dokonca ani slniečkarskému Romboidu ani cent.
Podľa neho vládna moc zjavne nechce, aby spisovatelia písali a cibrili si svoj štýl v malých literárnych formátoch. Za posledných 70 rokov sa nestalo, žeby literárne časopisy dostali z fondov určených na podporu literatúry nulový počet bubákov. Skrátka, zdá sa, že písanie v slovenčine sa stáva pre tento štát príťažou! A keby len štát: Aj súčasní platení Slováci, ktorí okupujú Maticu slovenskú chceli zrušiť Slovenské pohľady, aby si mohli zachovať svoje nezaslúžené platy. Keď im niekto vysvetlil, že by to nebolo dobré, tak aspoň obmedzili periodicitu, kritizuje aj samotných matičiarov.
Na záver opisuje situáciu, keď na podporu vydávania Slovenských pohľadov zohnal nemalú finančnú čiastku, ale konštatuje, že asi spravil zle, lebo súčasný matičný mnohoobročník ho vyhodil z redakcie Slovenských pohľadov, v ktorej bol dvadsať rokov.
Nuž slovenčina máš to ťažké. Nielen tam, kde by sa to dalo predpokladať, končí svoj príspevok na sociálnej sieti Anton Hrnko.
